V roku 1965 vo Východoslovenských železiarniach zapálili prvú vysokú pec a vytavili prvú oceľ. V rovnakom roku vzniklo v Košiciach malé, nenápadné zaria denie. Založenie Ústavu sociálnej starostlivosti pre mládež, dnes Domova sociálnych služieb DOMKO, pre mnohých rodičov mentálne postihnutých detí znamenalo možno viac než veľkolepý rozvoj hutníckeho kombinátu. Prečo je to tak a čím dnes DOMKO žije, o tom sme hovorili s riaditeľom Martinom Vatrom.
Riaditeľ DOMKA Martin Vatra.
Päťdesiatku ste oslávili výnimočným koncertom vašich chlapcov a dievčat, ale aj vydaním knižky DOMKÁČI 1965 – 2015 a cédečka Naše dobré veci, ktoré prišla pokrstiť Zuzana Smatanová. Prečo toľko pozornosti tejto udalosti?
Pretože snaha o vytvorenie domáceho prostredia pre ľudí, ktorí sa na svet pozerajú inými očami, ale často krajšie a niekedy s väčšou radosťou ako mnohí z nás, si to zaslúži. Chceli sme si aj trochu zaspomínať a vyjadriť poďakovanie všetkým, ktorí v našom meste dokázali presadiť a postarať sa o ich dennú starostlivosť. Napriek vtedajšiemu trendu schovávať postihnutých ľudí uzavretých ďaleko od domova. Tie decká si svoj osud nevybrali a kto ich pozná, vie, aké vedia byť vďačné za starostlivosť, pomoc, dobrú radu, láskavé slovo či objatie.
O čom je vaša knižka a cédečko?
Vo výročnej publikácii sme sa pokúsili zhrnúť našu históriu od úplných začiatkov až po súčasnosť. Sú tam zachytené naše výnimočné míľniky, ale i každodenné radosti a starosti, úspechy, fotografie bývalých aj súčasných zamestnancov a, samozrejme, našich dievčat a chalanov. Každý z nich má vedľa svojho portrétu aj krátku humornú básničku o tom, čo ho charakterizuje, v čom vyniká. To, ako radi a dobre naši Domkáči spievajú, dokazuje cédečko. Do pesničiek vložili všetko, čo je v nich dobré. Sú to piesne, ktoré majú radi. CD je fakt dobré, možno aj preto, že vznikalo spontánne, nezištne a z lásky.
Aký bude DOMKO v najbližšej budúcnosti?
Sme v druhej, záverečnej etape projektu nazvaného Vstúpte k nám, ktorý nám umožnila významná finančná pomoc švajčiarskych fondov a spoluúčasť slovenskej vlády. Budujeme prístavbu s jedálňou, ktorá bude zároveň veľkou spoločenskou miestnosťou, otvorenou aj pre verejnosť. Povedané maratónskou terminológiou, sme už v Seni na obrátke a mierime do cieľa. Zmluva s dodávateľom stavby je postavená tak, že v januári 2016 by mali stavbu odovzdať. Vo februári, dúfajme, bude kolaudácia a v marci očakávame rozhodnutie hygienikov. Termín ukončenia parkových úprav, ihriska a altánka je do konca júna. Znamená to, že prvý obed v novej jedálni chceme mať 1. apríla, čo vôbec nemyslím ako prvoaprílový žart. V lete už na našom dvore chceme mať juniáles.
Čo želáte DOMKU do ďalšej päťdesiatky?
Nech tu aj naďalej pracujú skvelí, prajní a láskou naplnení ľudia, ktorí chcú pomáhať a byť nablízku pre Domkáčov. Jednoducho takí, akí sú v DOMKU dnes…
Ako vzniklo výnimočné cédečko s názvom Naše dobré veci?
Na príprave cédečka sa podieľali ľudia, ktorí majú radi hudbu, hlavne veria v schopnosti Domkáčov, ich talent a nadšenie pre vec. Skúsená muzikoterapeutka Svetlana Martiňuková, ktorá už roky v DOMKU vedie spevácky zbor, im dala hudobné základy a nacvičila základný repertoár zboru.
Po príchode dobrovoľníka, profesionálneho hudobníka Pavla Jeňa, začali Domkáči pod ich spoločným vedením zlepšovať podanie svojich obľúbených populárnych piesní. Boli takí dobrí, že vznikla myšlienka založiť vlastnú kapelu DOMKO BAND a nahrať cédečko.
Pridali sa ďalší nadšenci – Anna Martiňuková, ktorá navrhla dizajn cédečka, Katarína Juričová, ktorá sa postarala o fotky a textovú časť bookletu a bez akéhokoľek nároku na odmenu prispeli aj hudobníci Adrián Harvan, Pavol Jeňo starší a ďalšie dobré hudobnícke duše.
O čom spievajú DOMKÁČI
„Sme svoji a nevieme byť sami, hľadáme si cestu, čo vedie niekam. Vieme ľúbiť – dokonca aj tých, čo neľúbia nás. Jeden pre druhého sme vodou, čo nás drží nad vodou. Párkrát v mesiaci máme ťažký deň, ale to zvládneme. Nezložia nás búrky, ani keď nás niečo bolí. Vždy sa nám chce spievať, podať si ruky a nechať sa viesť. A veríme, že hudba, usilovnosť a priateľstvo nás dovedú niekam…“
Domov rodinu spoji
Marta Bačová s dcérou Erikou.
Málokto pozná DOMKO tak dôverne ako Marta Bačová. Dôchodkyňa, ktorá dnes má už 41-ročnú dcéru Eriku. Narodila sa s Downovým syndrómom. Erika strávila v tomto domove vyše 20 rokov, jej mamka tam pracovala 15 rokov až do dôchodku.
„Moja Erika chodila najskôr do špeciálnej školy. Po jej skončení sme museli riešiť problém, čo ďalej. O existencii zariadenia v Košiciach som sa dozvedela náhodou, od jeho zamestnancov, ktorí chodili do obchodu, kde som pracovala. Asi som mala šťastie, že som si podala žiadosť v roku, keď sa práve zväčšovala kapacita domova a sťahoval sa na Mier. Bola som šťastná, že mi ju vzali, pretože som mohla ďalej pracovať, a pritom som vedela, že o dcérku je postarané. Od začiatku sa tu veľmi dobre cítila a doteraz sem chodí veľmi rada a teší sa na svojich kamarátov.“
Pani Marta je presvedčená, že Erika sa v DOMKU naučila väčšej samostnosti, stala sa priebojnejšou a samostatnejšou. „Naučila sa vyšívať, kresliť, verejne vystupovať. Svoje výtvarné dielka už mala na rôznych výstavách, získala aj ocenenia. Zapája sa do všetkých kultúrnych programov, pretože rada tancuje,“ pochválila svoje „večné“ dievčatko.
Čo by odkázala lekárom?
Na obdobie po narodení Eriky spomína s bolesťou. „Začiatky boli veľmi ťažké, že som to zvládla, môžem ďakovať hlavne manželovi a mojej mamke, ktorí mi s ňou veľmi pomáhali. Ja som bola na tom psychicky zle. Najhoršie bolo, že keď som vtedy žiadala lekárov o radu, všetci mi hovorili: Keď máte zdravé dieťa, venujete sa zdravému a toto dajte do ústavu. Ak by som ich poslúchla, moja dcéra by nebola na súčasnej úrovni.“
Nebyť tých, ktorí napriek niekdajšiemu trendu ukrývať postihnutých ľudí presadili, že v našom meste vzniklo zariadenie dovoľujúce mať postihnuté dieťa doma a zároveň mu zabezpečiť špeciálnu dennú starostlivosť, nebolo by to možné. „Keď som sa neskôr v domove zamestnala a prišli k nám študenti medicíny, neodpustila som si, povedala som im ako budúcim lekárom, aby nikdy nevypustili z úst, že sa postihnutému dieťaťu netreba venovať!“
Iskričky v očiach
Pani Marta neskôr v domove pracovala ako sanitárka. „Robila som však všetko, čo bolo treba. Zažila som tu veľa pekných, ale aj smutných chvíľ. Presvedčila som sa, aká je to ťažká robota, vyžadujúca si veľa trpezlivosti a lásky. Pokiaľ nemáte vzťah k týmto deťom, tak to vycítia. Ale na druhej strane, je to neopísateľná radosť a veľmi dobrý pocit, ak vás aj po rokoch poznávajú, vítajú s úsmevom a s iskričkami v očiach spomínajú, koľko srandy sme spolu zažili.“
DOMKO história a súčasnosť
- Zariadenie vzniklo v roku 1965 ako Ústav sociálnej starostlivosti s denným pobytom pre 20 detí a mládež s mentálnym postihnutím vo veku od 3 do 26 rokov na Svätoplukovej ulici.
- Rozšírením kapacity o 20 miest na Kmeťovej ulici (rok 1988) a o 40 miest v Parku mládeže (1991) vznikol súčasný domov sociálnych služieb.
- Od júla 2002 je jeho zriaďovateľom Košický samosprávny kraj. Po rozsiahlej rekonštrukcii sa všetky pracoviská presťahovali do Parku mládeže v mestskej časti Košice–Sever, kde dnes DOMKO sídli.
- Poskytuje služby 60 dospelým klientom v dennej a desiatim v týždennej forme.
Foto: Veronika Janušková
Príspevok Čože je to päťdesiatka… zobrazený najskôr košice :dnes.